revue právem opomíjených

Luboš Vlach & Kristián Čura

EXTRA EX - I.

21. června 2017 v 13:03 | Luboš Vlach & Kristián Čura
JÁ explozí zplozeno? Vmezeřeno? Zřeno?

Musíme vedieť kde hľadáme? Ako si povedal, keby sme vedeli ani by sme nehľadali. Medzery sú dobré. Bez medzier nie je slov ani ´význam´. Ticho artikuluje slovo. Dištanc oddeľuje a teda artikuluje otvoreno...

Otvor však... kde je čo? Povedz hocačo //

Za hranicemi bezprostredného sveta aký je celý vidno. Viditeľnost je dobrá nakoľko aj cestu zmyslom otvorila pretože ich treba zvádzať k pravde pokiaľ tá je ´abstraktná´ a pokiaľ ide o ´hlásanie´ niečoho. Ak chceš hlásať pravdu, ktorá je abstraktná musíš ju zviesť k zmyslom. Ak nechceš hlásať morálku, ktorú je ľudstvo vedené za nos. Otvor sa zmyslu nezávisle na tom zvolení vätšiny. Teda seba samému, alebo nie? Smrť však nemá nikoho blízkeho.

Otvor je netvor, zení bez mezí. To se sice snadno řekne, otevři se otvoru, ale jak se JÁ otevře, padá do bezedna, protože nechápe rozhraní.

Otvor požiera svoje potomstvo ako Saturn. Bod of no return.
Zde každý tón dozní, hrách sypaný na zdí. Válec beze stěn pohltí každý sten. Dolorosa próza, každá póza lichá, hlas utichá.

Keď je zaneprázdnený, nech sa nenechá rušiť a ostane takým ďalej.
Otvor však dělá tvar. Tvar dělá tvora, tvor tvora, okrsek oka, network, dvorana panorama, do paroma... nádhera a její meze.

Nikto sa smrti nedvorí. Templum znamená priestor v priestore.

Otvor omezen, ohrazený (!) okršlek posvátné čáry kolem svaté mezery. Udělal díru do světa?

Tu je dôležité hľadieť na ľudstvo ako celok. Ako jeden veľký organizmus, ktorý má bunky (individuálni ľudia), ktoré majú svoj život, no v širšom obraze smerujú tam, kam väčšina - kam ide celý organizmus. Totalita bytia?

Totalita, individuální duše zbita. Totalita díry neznající míry. Totalitní množírna.

A čo? Som zapnutý. Vidím sa z predu aj zo zadu. Som zapnutý. Už Rasputín hovoril: Oplatí sa byť ako človek. A čo? Že na svete je viac druhov komárov ako ľudí? Zmeravel a slušne dodal. Prosím Vás pane: nechoďte nám tu po strope. Budeš ako ten čo ho dva dni točili. Ten čo zabudol všetkých men.

Deadman?SERVICE FOR FUTURE...

Príroda ako stav dnu je in a kultúra ako stav von. Dnu a von.

Kdyby in/out nebylo JAKO, tak bych tomu věřil. Ale čí by byla hranice? Mezera je in a kult je vyloučená třetí v ofsajdu přírody.

V Zarathuštrovi sa píše; ´ono sa to poddá´.
Tam kde je ono je aj JA a tam kde je ja je aj ono, ktoré sa poddá.

JAKO Rasputin a puťka
MEZI slovy je JAKO in

jako kníže Potěmkin
MEZI kulisami až na samý kraj
MEZI kulisami jsme sami
na ráně
kulisa lísá se k hranici
na hraně
JAKO protiklad slova PROTI
chce se taky vyhranit
k ohništi v loži přiloží smolnici
slovo JAKO protiklad obrazu kulisy
dikt ducha JAKO border line
dutého plamene
oči zmámené
tekel mene trhliny
sečteno podtrženo milá ženo...

hlboké je tvoje telo
jeho sen
prosím Vás pane po smrti
výdite zo života
na dne
von z mojej samoty bežte
tam ma viac ruky vaše nedržia
matke na očiach
pod psa
veriaceho v demokraciu pudov
jeho vdov
aké vajcia zniesli
po svojich na krk zavesili
obnažené kostry

9. 9. 2016 a milión rokov čelom vzad
ideme zbúrať ten hrad
dary tela jej to odnesú
zvú prečudesné ženy ďestrojerov

k nám prídete na moment okamihu
schradneme bez okolkov
a vy sa stihnete vyplakať zo svojich okov

dávno to bolo čo prežil som dôvody toho čo prežívam
avšak moja vôľa sa vracia z poza hrobu
nesie slobodu pre údy
svoje vady strážiac
a chtiac nechtiac utekajúc za tebou múza

zložiť kolos eum
ad_unguem

Tunel tu je. Plamen je dutý.

Predstava, že história ĺudstva je napísaná podľa abecedy mi témer, že nevyčarila úsmev na mojej meravej tvári 01.

Hlavním zájmem hlavně je extrahovat terč.

HLAS
H
L
A
S

je ozvenou

kde nikto nikde nevydá
nikoho
v ústrety smrti do života
medzi dva brehy na roztrhanie
v duchu paradoxu - apexu
..deti Zeme, ktoré vidí prichádzať k sebe

Ó/tvoriť hudbu budúcnosti je tvoriť deti Zeme. Aj tie budú smrdieť za šťastím, ktoré je horúcim zemiakom. Pred nosom mi zatvára dvere svetová diaľava. Úspechom korunovaná snaha. Haha, ale čo nepovieš od pĺúc si zakrič idúc ke dnu.

oslobodený na-matkovo
ex ovo
lotéria lakťov
....äňi som si neusral, ňie...
a život je preč od výkriku úzkosti aký ma odovolal
- na zavolanie akým je slovo
slnko som sa stratil na ceste do temnôt
za aké ma vodí nos

Ozvěna JAKO hrom, trombon blesku. Je opakování opakem? Je "je" v opaku?
Opakom opaku? Je život opakom k odchodu?

Je odchod opakem příchodu?

Zákon schválnosti cez tieto udalosti sa prenesiem. O opaku akého druhu je reč? Je reč o dichotómii slova a ticha, v opaku k opaku z ktorého vzniká celý rad skúseností v okolnostiach bez možnosti voľby? Slobodná voľba nie je výberom, ktorého sa dopustí. Môže si , ale slobodnú voľbu odpustiť, nakoľko sa pre nič iné nevie rozhodnúť a najradšej by sa prechádzal ružovým sadom so samopaľom v ruke a nožom v bote. Turbulencia a arogancia ´prirodzeného výberu´. Človek sa dal nachytať na posledné slovo do bitky bez masky. Zvetralá suť... pre tú sa nermúť. Padá do toho istého smeru dážď krve nezmyselnej histórie ňou písanej do živého. Vyťali tie písmená. Persona non grata som je asociálny jedinec, ktorého vo veci kurvy už dopálila moc nepriateľov. Stojím snáď ja osudu v ceste na konci, kde sa mihne nádej? Na miesto kde žijem?

Místo těla... Turbulence ano, arogance určitě ne. Přirozenost není zakomplexovaná, tudíž ani přezíravá. Tím spíše, že nejde o výběr přirozený, nýbrž nadpřirozený (s nepřirozenými odbočkami.)Je HRANICE místo? Řekl bych, že hranice "je‌" (doslova i přeneseně) "místo místa" a co se přirozenosti týče: PŘIROZENÝ JE ŽIVOT VE PŘI. Hranice je slovo do pranice.

Hranici chápem ako určité medze. Vymedzovať, ohraničovať. Border-line; hraničná osobnosť, alebo bezhraničná? Antisociálny jedinec má osobnosť ako jednodimenzionálnu funkciu osoby. Tiež možno povedať, že každý jedinec je klincom do rakve nakoľko si ním ´príroda´ chcela uľaviť od bolesti. Keď jednáme vo veci ´sociálneho´ a ´ prírodného´ tak ´sociálne zviera´ teda ´ľudská podstata´ je zhruba toľko čo asociálne vyčleňovanie sa z prírody a včleňovanie sa do ´sociálna´. Prirodzený život? S tým je pokiaľ sa človek od prírody odtrhol ako od reality nadobro koniec.

Zvíře sem, zvíře tam. Mne zajímá chrám.
Komu to tam zvoní hrana?

Hrana zločinu zneje každému ináč. Pointa života, ktorý sa večne v tej istej podobe vracia ti neujde. Ale k čomu sa vracia, keď ide vždy o ten jeden a nikdy žiadny iný život, s pointou vždy tou istou a nikdy inou? Okuliare sem okuliare tam. V obraze nie som. Nech som kto som nejdem iba za nosom. Good bye z rána ba aj z noci na noc. Hypotetické miesto odkiaľ prichádzaš? Zo dňa na deň do dňa za noci na noc cez noc okolo polnoci po obede do rána v čase, ktorý sa opakuje odtiaľ -potiaľ-kadiaľ sa do slova vracia za vidna jedna ovca bludná čierna, biela Zem, ktorá kde je kto chce čo chce znechce zmyslí si, že sa prenesie cez seba ako takého jej stredu.

Pokud jde o to komu zvoní hrana, tak pouze naslouchajícímu. Řeší zde někdo hranici doslechu. Hrana zločinu je (ambivalentním) rozhraním dobrozlé diference?

Opak večného návratu zo smrti do smrti, s akou chce-nechce robiť deti. Vrak sa vracia, vraky sa stratia, deti spia. Vyspia sa z večnosti do každej krajnosti vôle k moci tela bytia. Z každej krajnosti v každom okamihu v akom každá krajnosť vyvoláva svoju beštiálnu konsekvenciu ako instantnú kým deti smrti do živého tnú zuby. Impozantná je realita, ale zhodiť mravnosť na kolená pôjde.

Parafráze úsloví jiný kraj - jiný mrav zní jiná doba jiný mrav, jiná mrva, doba je jiná a tím pádem i prostor story a prostírání. Subrealizmem je, že pointu poznáš podle toho, že je jiná, kdežto JÁ není nikdo jiný.

Opätovné zhoršenie sa stavu. Tak ako to Nietzsché popisuje v MDZ. Pocit stavu dnu lepšieho a pocit stavu von horšieho. Zo stavu horšieho do stavu lepšieho mimo seba. Mimo dobra a zla ´seba´, lebo dobro a zlo je okrem onoho iného starého ´ja´ bez debaty hranica. Ono mimo tvorí hranicu?
Hranicu dobra a zla?

Hranice je mimo, protože je mezi zlem dobro, ale mimo ní nic a v ní to samé v bledě růžovém... Vše co je, je pohybem mimo. Není to jen otázka času, ale i toho vmezeření do prostoru zření, které je otázkou momentálního rozpoložení či rozpolcení, které je ale zase tou dělící čárou... od čeho vlastně, když vlast je apeirón?

Čiara života je priamka, priamka je to najchladnejšie čo môže byť; život je hotová smrť. A ja som k smrti hotový. Zhotovený. Neverím, že nebola zhotovená pre mňa na rozdiel odo mňa. Priam(k)a známka života?

Nevěřím na přímku, věřím diferenci, věřím na kritickou funkci, dávám jí důvěru.

... když vlast je apeirón? Jazyk vraj je vlasť. História je okľukou...
Oklikou kam? Vraj tu byl někde RÁJ, EDEN, VÝCHOD na východ od ráje. Zmáčknu kliku a otevřu dveře bez(s)tropního bezmezna? Udělám krok, nasadím krk, spadnu do bezedna jak peří perutě do oblak, takže se pád nekoná, budoucnost se o mne otírá, budoucí se otevírá, je to škvíra, otvor.
Na záchod od hája, okľukou do nevedomia. Nazad do za/budnutia. Tam odkiaľ sa berie. Neberie sa odnikadiaľ? Odluka? Stojí snáď na vedomí?

Sedí si na uších, na nose slepecké brýle s růžovou obroučkou.

Počujem príliš sa v ozvenách otázok za dverami? Je tam kto si? Miesto toho si myslím čo za miesto?

Místo lokality ráj, topologie báj.

Miesto činu si myslím slovo?

Good bye...

EXTRA EX - II.

21. června 2017 v 13:02 | Luboš Vlach & Kristián Čura
Múze/um/pa/kultúry. Von z prírody sem dnu do in. Kolotoč zmyslov pripomína sa aby sa nepovedalo do momentu, ktorého sa stalo-nestalo, že sa k veci dalo povedať, že sa vylíže horkýže slíže zo srandy na body keď zvíťazí ako kedy-tedy bear. Rovnaké je chápané iba rovnakým.
Na to bych však nesázel. Předně není ani jasné co znamená chápat, když je duch nehmotný a pak, na rovinu, co je to rovnaké? Identita je fikcí...

Rovnaké je chápané iba rovnakým nakoľko žiadna viditeľná činnosť sa tu nikde nevyvíja.

Aha, takže teď ještě vyřešit co je to fenomén... And God said, "Let there be light," and there was light. God saw that the light was good, and he separated the light from the darkness. Takhle je to s těma překladama překladů. Ale "Ať" ani "Nechť" nevyjadřuje budoucí tak výstižně jako slovo BUDIŽ. Mně se to slovo líbí čím dál víc... i když nechť asociuje next (ale předložka ne je jasná, ale Boh nazval svedlo dňom a tmu nocou, deň jeden; co však mne nejvíce zaráží, že oblohu překládá Jeroným důsledně slovem opora, opora mezi nad a pod... Mám to "chápat", tak, že nic se nedá znicovat?

Také praktiky večnej súlože s pompou. Tá ľompa s pompou si beztak nedá pokoj od seba samej. Večný bytia nepriateľ zaprisahalý sa prie. Prieť sa o život znamená nechodiť po štyroch medzi nohami matky. Má vysoké opätky.

Opět pod patou podpadku patosu. Světlo souloží s tmou (v) MEZI kde vše vzniká a se děje...

Ideály akých pozlátka sa mu dostalo. Cerí zuby zla-ta-ta-ta-fáta-rata-

...ratata... rastaman klepe na vrata a ta jsou za/mčená a za/mlčená.

Persona na plebejskej tribúne v nirváne.

Ve vaně vůně tělo se luhuje maceruje vibruje, ujetě souká nitě, kolo vrat...

Nič iné ti neostane, milý pane, ako sa doberať kraja konca rovnakého v myšlienke, ktorej štýl znamená ju vylepšovať, rovným ináč už nikdy nepochopíš čo za myšlienku vylepshit...

...pšík!!! myška sotva vyběhla z bříška a už ji to žere, ta věčná pažravost nevděčná...

Len nehovor nikdy, keď ako vždy hovoríš ako.

Jako to pozlátko, cerebrozrcátko mňam a ham, klam a mam a kde nic tu nic pěšky jako za vozem.

Utilita sa obracia v prach.

Je voskem z něhož ta ulita je ulita,

ktorým je totalita vedomia seba k m-o-c-

ulítlá

i v otázke po nemožnosti existencie, ktorú umožňuje bez rezistencie takej konvencie. Príliš sa mi zdá, že veľa neviem. Idem teda stranou ´bytia´. Som chodec medzi dvoma svetmi.

Mezi neviditelnými stěnami sténání.

Lano na akom balansujem je moja krava-ta-ta non grata-ta-ta-ta-ta. Vybavujem si, že sui generis je tetris myšlienok kde všetko zapadá do všetkého z akého sa vracia.

Brano zavírá samo.

Recidíva tieňa aký mu padne ako koža.

Jako ulita JAKO.

Žne, farmári sú mŕtvi. Lovci a zberači vymreli. Zima udrela ako hrom. Možno zmýšľal o svojich predkoch, ako telom tak životom.

Ale není to od začátku, je to o prostředku toho uprostřed kde dva ve jménu mém.

Žiadneho von koncom nepoznal na onej koži za živa. Hovorí, že človek je sociálny ak ´robot´.

Neboť jak je sociální, tak je na baterky.

Osobná udalosť pre prípad, že by sa nič nestalo skutočným.

- Haló, haló, tady recivista... kdo tam?
- Tady vizážista, scénárista, moderátor diktátor... kde to jsme, že jste se sem dovolil dovolat!!?
Viac ľudí zabijú peniaze ako pištole.

Sex pistole - cibule... to si teda odskáče, piškot na stole... hlava dole, vypadly jí hlasivky!!!

Pre nič za nič sa narodil do smrti. Len sedieť pri stole a držať si odstup od vedomia bez ja, je len len otázkou času ´svojho´ druhu aké sa skončí zákonite ako aj menovite ...bez toho aby sa niečo stalo. Prišli už detičky na tretí oko? Okolo stola sa nič nezmenilo.

Pějme píseň dokola okolo stola, la la, la. Okolo čtverce čtverylka trojúhelníka mezi šesti očima... ať je to ten nebo ten, praštíme ho pometlem, nebo paralizézem, komu píseň schází, zaplatí dva mázy... atd.

Nezmenilo sa do krvi v slove na slovo skúpy, ktoré vyslovil ako skíni pupy. Bat fuck insane clown posse ssion slayer of doom.

Kůže pupík růže... Z posse se neposedne ani funebrák vysokého umění brak. O žebro jen žebrá!

Vieš mi povedať do očí, že tvoje oči sú supy, ktoré sa pasú na mŕtvolách?

Passion... apossionata ztráta za/ržála... a tebe myslivče... taky sežeru!

Jej tento svet nepristane, ale v ňom nie je zlý potrestaný a dobrý odmenený, lebo je iba úspech, ktorý sa dostaví silnému a porážka slabému.

Spěch je smrt.

Smrť nad život ľahšia. Žiadny dobrý skutok neostane bez trestu. Nemám ani najmenšej šajny kto som, odkiaľ som a prečo chodievam sám, ale každý koho poznám ma má za nikoho. Ma nemám za nikoho iného, okrem mňa.

Inu... AMBIVALENCE je už taková. (Kovaná, schovaná.)

Myšlienka aká by silných robila silnejšími a slabých zabíjala, ktorá je myšlienkou histórie v nenávratne aká ju pretne vo dvoje v samom strede kde anonymná skutočnosť necháva chladným všetok majetok ako šok kultúrny prechádza v spodný tok agónie.

Řeckořímský zápas a ju ju, judo, aikido, knedlo, vepřo, zelo... vše zmizelo.

Myslí si svoje svoje, čo je moje, moje. Mäsiar za masku za ktorou ide maska ďalšia na na na na, do nálady.

Nádoby na krev transfúzních jelit rádoby elit.

Kde, ale sa pohli ľady vykonštruovaných nití.

Zaštupovaná fusakle jako náušnice Achillovy paty...

Tam túžba po nebytí tu bytie, ktoré tlie. Ivana ti povie, že čo vie je symbolom, ale symbol neznamená nič viac menej na znak, ktorý je pravý ako jeho žlč, ktorá myslí len mlč.

...slovní vaty.

Aby každému hrana každého zločinu na mieste činu-pre-činu znela tak ako tak ináč ako kedysi kde tu nič tam nič nestvorilo nestvorné potomstvo Chrona-Saturna do lo-na.

Klona.

Ide na teba s výčitkami tých nití aké v malom milom krupobytí života volá samota. Odvoláva ho jeho láva. Mosty surového dreva ako funerál pália v stopách za pätami na ihlách pochodujúc a dikcia s akou si koleduje o moment na skúšku správnosti nedbajúc k hrobu ide už z najďalekejšej diaľky sa približuje jeho budúci okupant.

Okupanti jímky všichny bez výjimky!

Svet, ktorý vidíš je svet, v ktorom som žil. Nič viac a nič menej ako tento svet neexistuje. Fenomén ale neznamená nič iné. Potenciál= funerál.

Víceméně hodně málo... Jestli se to vůbec událo, aby se to dalo. Smysl oběti? Nic jiného? Slyším dobře? A co hudba...?

Človek, ktorý má svoje ´prečo´ sa znesie témer s každým, iba angličan hľadá šťastie, nakoľko človeku treba vedieť kým je...čo, pre-čo a ako...Samé nové prečo, a ako.

To rád slyším. Nové není to samé, nové je novější.
Zomrieť raz a navždy ako nikdy pred tým - kým neskončím medzi inými s osudom aký ešte nikto nikdy neniesol. Stal si sa osudom ale nejdeš životom nebom akého myšlienky tiahnu hlavou aká snáď nie je ani len ľudská len ľudská ani len.
Len... ta příze sudičky u kolovratu červené nitě nervového vlákna omotá si tě v neuronální sítě. Seběhla se vlákna v mandli, tomu dala, tomu taky... i tomu dala... amygdala, tomu nic, tomu málo, tomu víc. Vařila myš myšlenku na kaši v pláči lkala nad halamou thalamem, přestala až po ránu, když uslyšela zvonit hranu.
Tvoj koniec tak tu ako tam aj. Nesúri byť kde nič tu nič nie je. V zobáku aký mu našiel pod drobnohľadom sa, sa v amoku rozhodol vzdať ku bloku monolitu moci, pred mesiacom na kosť ohryzeným nechať sa pribiť.
Přibít je pří napříč i podél, kam jinak by se poděl...
Budúcnosť na skok? Vo všetkom čo v prúde je, po prípade, že by prúd nebol v tom. Nebi siedmom na svete onom istom tom, dočista stratenom na slovo za slovom. Ruka ochranná, ktorú drží nad ním, ale nedvíha, lebo chráni tam kde zabíja. Chráni tak ako zabíja čo neposilní bez boja. Iba život na hrane. Po akom nič nikdy dokonca neostane.

Ale ZA rohem kámen, který zavrhli stavitelé, ten učiněn jest hlavou úhlovou.

Vzdávam sa...smrť je víťazstvom, v boji tom bezhlavom..

Ale no tak... hombre... Pokud smrt nemluví, je to proto, že v nic není světlo.
 
 

Reklama